FILMOVÁ AKADEMIE MIROSLAVA ONDŘÍČKA V PÍSKU

BAKALÁRSKA PRÁCA

FERO FENIČ
A JEHO BIOGRAF



AUTORKA PRÁCE: NIKOLETA JUHÁSZOVÁ
VEDÚCA PRÁCE: PhDr. VĚRA MIŠKOVÁ

2015

Moje poďakovanie patrí vedúcej práce, pani Věre Miškovej, a to za rady a pripomienky teoretického i formálneho charakteru, ktoré mi behom tvorby práce vždy ochotne poskytla.

Ďalej ďakujem Ferovi Feničovi za jeho ochotu, čas a vyčerpávajúce informácie, ktoré mi v priebehu našich osobných stretnutí poskytol.

V neposlednej rade ďakujem mojim rodičom za ich psychickú podporu a vytvorenie tvorivého prostredia pre písanie tejto práce.

Prehlasujem, že som bakalársku prácu Fero Fenič a jeho biograf, vypracovala samostatne, v spolupráci a po dohode s vedúcou, ktorá s odovzdaním vyslovila súhlas. Všetky citácie z odborných prameňov som riadne označila a uviedla v priloženom zozname odbornej literatúry a zdrojov a to vrátane odkazov na zdroje internetové. Súčasne súhlasím, aby moja práca bola sprístupnená v školskej knižnici a na kivvi (školský internetový server).

V Písku 10.09.2015
Nikoleta Juhászová

V tejto bakalárskej práci je venovaná pozornosť filmovému tvorcovi Ferovi Feničovi, ktorého považujem za dôležitú a ojedinelú osobnosť českej a slovenskej kinematografie. To predovšetkým vďaka jeho filmárskej všestrannosti, kedy ako dokumentarista v najviac rozbúrenej dobe uchopil kormidlo a založil nezávislú filmovú a televíznu spoločnosť FEBIO. Svojou doterajšou režijnou tvorbou, producentskou činnosťou a tiež jemu tak vlastným priekopníctvom, prispel z veľkej časti k formovaniu našej filmárskej obce. Jeho dlhoročná úspešná činnosť dokazuje, že režisér môže byť veľmi dobrým a inovatívnym producentom. O tom všetkom pojednáva obsah mojej práce.

The submitted bachelor thesis deals with the work of the film maker Fero Fenič, a unique and influential personality of Czech and Slovak cinematography. This all-rounded and bold film maker and documentarist came to the fore in cinematic arts in the most turbulent era of Czech and Slovak cinematography when he founded an independent film company FEBIO. Being both an innovative director and a producer, he significantly influenced the process of formation of our cinematic art. His long-term success demonstrates that a director can be a very good and innovative producer. The above-enumerated characteristics of this unique personality of our cinematography are elaborated in detail in my bachelor thesis.

1 Fero Fenič ako režisér

1.1 Študentské filmy
1.2 Ranná tvorba na Slovensku
1.3 Predrevolučná tvorba v Čechách
1.4 "Džúsový román" – hraný debut
1.5 "Zvláštne bytosti" – 2. hraný film
1.6 Režijná tvorba v rámci FEBIA

2 Fero Fenič ako producent

2.1 Založenie nezávislej filmovej a televíznej spoločnosti FEBIO
2.2 Štruktúra FEBIA
2.3 Spolupráca s Českou televíziou
2.4 FEBIOFEST – Práca na festivale od založenia dodnes

Záver

Príloha

Zoznam zdrojov

Fero Fenič (občianskym menom František Fenič) sa narodil 20.03.1951 vo východoslovenskej obci Nižná Šebastová pri Prešove, v poľnohospodárskej rodine, ako najmladší syn z piatich detí rodičov. Pôvodne sa mal volať Viktor, po svojom otcovi,. Meno František mu jeho rodičia dali z pobúrenia proti konaniu vtedajšej komunistickej moci, ktorá práve v období jeho narodenia násilne vysťahovala kláštor Františkánov nachádzajúci sa vedľa ich rodinného domu, v centre dediny. Obdobne ich potom nasledovali aj rodičia niektorých ďalších synov, ktorí sa v dedine v tom období narodili. Už to naznačuje, že prostredie v ktorom vyrastal malo zásadný vplyv na vývoj jeho osobnosti.

Na základnej škole (1957 – 1966) sa dosť odlišoval od svojich spolužiakov tým, že veľa čítal a písal básne a texty. Niektoré boli dokonca zverejnené vo vtedajšej tlači (napr. Východoslovenské noviny, Pionierske noviny a iné) a získal rôzne detské literárne ceny. V jeho sociálnom prostredí to bolo veľmi neobvyklé a rodina, ktorá po celé generácie pracovala len na poli, to príliš nechápala. Sám Fenič v niekoľkých novinových rozhovoroch uvádza, že jeho hlavnou inšpiráciou bol miestny farár Matej Murgaš, ku ktorému chodil na hodiny náboženstva. Bol to osvietený vzdelanec, náruživý cestovateľ a filmový amatér. Práve film a cestovanie sa neskôr tiež stali i Feničovými vášňami.

Po absolvovaní Strednej všeobecnovzdelávacej školy v Prešove (1966-1969) bol v roku 1969 prijatý na katedru novinárstva Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V prvých mesiacoch štúdia začala vo vtedajšej spoločnosti tzv. „normalizácia“ a väčšina jeho pedagógov musela opustiť fakultu. Ako sám tvrdí, práve tento jeho prvý vlastný priamy stret s politickou realitou ho viedol k rozhodnutiu opustiť štúdium novinárstva, čo mu pomohlo nájsť odvahu uchádzať sa o štúdium na FAMU. S filmom a televíziou nemal do tej doby žiadne skúsenosti.

Na FAMU v Prahe vyštudoval odbor filmovej a televíznej dokumentárnej réžie. Pôvodne netušil, že takýto odbor sa vôbec študuje a hlásil sa na filmovú réžiu. Domnieval sa, že filmová réžia je iba jedna – dobrá, alebo zlá. Ale Katedra réžie pražskej FAMU mu, asi vzhľadom k tomu, že bol študentom novinárstva, sama odporučila réžiu dokumentu. Fenič však dodnes tvrdí, že to nezmenilo jeho pôvodný názor, že réžia je skutočne len jedna – dobrá alebo zlá, že nerozhoduje žáner. Rovnako, ako i v iných odboroch umenia.

Už v priebehu štúdia zaujal svojou osobitosťou a prácami, ktoré predznamenali jeho postupný osobitný vývoj a zaradenie medzi výrazne osobnosti slovenskej a českej audiovizuálnej kultúry. Určite k tomu prispelo aj to, že nebol poznamenaný žiadnymi skúsenosťami z audiovizuálnej oblasti a tak sa opieral predovšetkým o svoj cit a prostredie z ktorého prišiel. Po oceneniach za svoje školské práce sa zúčastnil na stáži v jednej z najstarších filmových škôl sveta - Centro sperimentale di cinematografia v Ríme, kde absolvoval posledný ročník štúdia a spracoval svoju diplomovú prácu o talianskej kinematografii (oponent práce Dr. Eva Zaoralová ju ohodnotila najvyššou známkou).

Jeho osobitný a odvážny postoj k tvorbe, ku ktorej pristupoval bez autocenzúry, mu spôsoboval v začiatkoch jeho tvorby veľké problémy, ktoré však nezmenili jeho osobnosť, prístup a prácu na jeho dielach. Sám Fenič to pripisuje otvorenosti, v ktorej bol vychovaný a zvyknutý žiť i keď občiansky sa začal vyvíjať až po absolvovaní FAMU a vstupe do praxe, teda až v priamom kontakte s vtedajšou realitou. Dá sa povedať, že sám ani nikdy nenatočil nič, čo by sa nestotožňovalo s jeho názorom a svedomím. V kontexte tvorby 70-tych a 80-tych rokov tak patrí k málo tým, ktorí si takýto štít udržali.

Po nežnej revolúcii sa v decembri v roku 1991 rozhodol založiť svoju vlastnú nezávislú filmovú a televíznu spoločnosť Febio (FEničov BIOgraf). Pôvodne zamýšľaná ako slobodný priestor pre neho samotného a jeho tvorbu, sa táto spoločnosť postupne stala pod jeho vedením aj akýmsi „útulkom“ pre filmové osobnosti, ktoré v porevolučnom období nenachádzali možnosť sebarealizácie. Svojimi jedinečnými a originálnymi projektmi zaujal televíznych divákov a širokú verejnosť v takom rozsahu, v akom v iných postkomunistických zemiach, autorská dokumentárna tvorba nedokázala dosiahnuť. Jeho zrealizované projekty sú dodnes zdrojom pre prezentáciu.

Mimoriadnym počinom v decembri roku 1993 bolo založenie Medzinárodného filmového festivalu Praha - Febiofest (pôvodne ako Medzinárodná prehliadka filmu, televízie a videa), ktorý sa pod jeho vedením stal jednou z najmasovejších filmových akcií u nás a od svojho počiatku až dodnes ponúka svojim návštevníkom každým rokom zaujímavú prehliadku českej i zahraničnej audiovizuálnej tvorby.

Už v študentských filmoch Fera Feniča je znateľný jeho filmársky rukopis. Žiaľ nezachovali sa jeho prvé cvičenia z 1. ročníka FAMU a to cvičenie na tému „popis práce“, kde pod názvom Gazdiná (1972), natočil portrét svojej matky, katolíčky tráviacej veľkú časť dňa v kostole a jeho okolí (až po mnohých rokoch odhalil, že hrdinkou bola jeho matka), a krátky príbeh kočovného cigána Tak ako vták (1973), natočený vo východoslovenskej osade pri Sabinove, kde boli násilne umiestnení kočovní cigáni potom, čo im režim zakázal tento nezáväzný spôsob života. Tento asi desaťminútový dokument, ktorý bol oslavou slobody človeka a voľného pohybu osôb, bol žiaľ neskôr, bez vedomia Feniča, školou zničený.

„Možnosť vzniku týchto cvičení pripisujem nielen liberálnosti jeho vtedajšieho pedagóga – spoluzakladateľa FAMU prof. A. F. Šulca, ale aj skutočnosti, že cvičenia prvého ročníka sa nikdy neprezentovali mimo školu a obvykle ešte nemali dostatočnú profesionálnu kvalitu.“, vraví Fenič, keď začína spomínať na roky svojho štúdia na FAMU.

Hneď potom Fenič vo svojom prvom zachovanom študentskom filme, cvičení 2. ročníka FAMU Labutia púť (1974-5) pokračoval v mapovaní prostredia dedinského stereotypu. Fero Fenič sám pochádza z neveľkej východoslovenskej dedinky a toto prostredie mu teda nie je vôbec cudzie. Dokonale ho pozná a určite aj preto sa tiež často vyskytuje v jeho filmovej tvorbe. V tomto snímku je to pomerne dosť surové, napriek tomu snímok nepôsobí naturalisticky, skôr poeticky, a to vďaka autorovmu vzťahu ku každému zo svojich protagonistov. Ide o predstavenie malej zabudnutej horskej dedinky Vlkolinec pri stredoslovenskom meste Ružomberok a pohľad na jej posledných obyvateľov, medzi ktorými už žije len päť detí, a jej pomalú, ale istú premenu na skanzen. Feničova predvídavosť sa potvrdila o 19 rokov neskôr (1993), keď táto dedina bola zaradená do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. „V dobe vzniku však tento dokument nesmel byť premietaný mimo školu, pretože tým, že ukazoval biedu a zaostalosť, nezodpovedal predstavám o zobrazovaní „socialistickej reality“. Bez môjho súhlasu nariadil môj pedagóg doc. Vladimír Kressl zaradiť na záver filmu dlhý titulok vysvetľujúci, že film nie je reálnym obrazom rozvoja socialistickej spoločnosti, čím sa asi chcel chrániť pred kritikou vzniku diela s depresívnym poňatím.“, popisuje Fero Fenič prvé zásahy do jeho tvorby.

Druhý snímok sa síce prostredím trochu jeho rukopisu vymyká, no vzťahom k hrdinke sa stále drží empatie jemu vlastnej. Pretože je často vnímaný ako najkontroverznejší dokument z Feničovej tvorby, venujem mu tu o niečo väčšiu pozornosť.

Ide o snímok Človečina (1975), v ktorom sa tragická udalosť lynčovania ženy davom ľudí na košickej ulici z roku 1968 tesne po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR, stáva podkladom pre úvahu autora o povahe ľudstva. Aj tu sú pre autora dôležitejšie ľudské psychologické aspekty tohto brutálneho činu pri ktorom väčšina ľudí nevie kto je tá žena ani čo je dôvodom jej lynčovania. Politické zázemie celej udalosti, teda augustovú okupáciu Československa armádami štátov Varšavskej zmluvy, necháva autor akosi v druhom pláne, nijako to nerozoberá, neobjasňuje ani nekomentuje. Iba úvodným záberom bez komentára ukáže titulné stránky novín zo dňa, keď sa čin stal a podkreslí ich hudbou Ennia Morriconeho z filmového westernu Vtedy na západe. Svoj zámer v tomto cvičení vysvetľuje slovami: „Samotná udalosť lynču ženy, matky dvoch neplnoletých detí, vyzlečenej donaha a hnanej davom hlavnou košickou ulicou, je pre mňa úvahou o hraniciach ľudskosti, ktorých prekročenia nemôže ospravedlniť žiadny dôvod. Je to vlastne dokument o jedinej neznámej fotografii, ktorú som náhodou objavil. Práve ona ma tak rozrušila, že som sa rozhodol o tom natočiť svoje školské cvičenie.“

S výnimkou jednej ankety ide o interpretáciu textov, ktoré napísal na základe svojho osobného stretnutia a rozhovoru s obeťou, ktorá vraj už nikdy s nikým iným nekomunikovala a nikdy ani verejne nevystúpila. Obraz je tak kompletne aranžovaný iba v pocitovej forme a to slovinským kameramanom Vilko Filačom, ktorý sa neskôr celosvetovo preslávil ako dvorný kameraman najvýznamnejších filmov Emira Kusturicu. Aj ten pomáha Feničovi vyhýbať sa akejkoľvek politizácií a držať sa toho, čo zdôrazňuje i samotný názov filmu: príbehu o ľudskosti. Fenič to potvrdzuje i suchou správou hlásateľa na záver filmu, ktorá iba konštatuje fakt a neobsahuje žiadny politický kontext. Podľa vyjadrenia Feniča, bol však jeho vtedajším pedagógom doc. Vladimírom Kresslom prevedený v záverečnom texte jeden zásah a to vyškrtnutím časti vety tejto správy, v ktorej sa uvádzalo, že muž, ktorý ženu zachránil, bol bývalý politický väzeň. „To vysvetľovalo, že len obeť zase najlepšie porozumie inej obeti a to bez ohľadu na politické postoje. Práve udržanie témy mimo politickú propagandu bolo dôsledkom toho, že i keď o film mali záujem zahraničné festivaly (napr. v tej dobe najrenomovanejší dokumentárny festival v západonemeckom Oberhausene), nebolo povolené tento film uvádzať mimo študentské prostredie a to z obavy jeho „nesprávneho pochopenia“, dodáva Fenič.

Prípad tohto začiatočníckeho cvičenia 2. ročníka (!) školského filmu ukazuje, že i keď Fenič porušovaním dobových schém a prekračovaním hraníc vtedy možného a dovoleného nebol vždy správne pochopený, tak po štyridsiatich rokoch, v demokratických podmienkach a uplynulom čase, jeho film zhodnotil čas takto: na najväčšom filmovom serveri www.csfd.cz ho dnešná generácia divákov, nemajúca už žiadne predsudky, hodnotí najvyššie z celej jeho tvorby a to známkou 86%. (Film je občas verejne uvádzaný, napr. v roku 2011 na Letnej filmovej škole v Uherském Hradišti).

Už behom štúdia zaznamenal Fero Fenič so svojimi snímkami úspechy na rôznych súťažiach a prehliadkach a medzi prvé patrí práve ocenenie za Človečinu, za ktorú dostal diplom na II. svetovom stretnutí filmových škôl sveta v Lodžii roku 1975 a v tejto súvislosti Fenič uvádza: „Vo vtedajšom odbojnom Poľsku ju už v dobe vzniku pochopili presne tak, ako bola zamýšľaná“.

Ďalšie ocenenie získal za portrét „najšťastnejšieho človeka na svete“, čiže cvičenie z III. ročníka Ako sa pan Kráľovič stal kráľom (1975). Tento snímok je omnoho viac umelecký než Feničova prvotina z dedinského prostredia Labutia púť, akoby sa v ňom prelínali obe formy štylizácie z jeho predchádzajúcich dvoch filmov a taktiež je v ňom poznateľný Feničov zmysel pre detail a dôraz na zvukovú stránku diela.

Príbeh líči prácu amatérskeho archeológa, ktorý svojou snaživou prácou dokázal nájsť nové dôkazy a posunúť hranice Rímskej ríše, čo sa nepodarilo ani renomovaným archeológom pred ním. Pitoreskné prostredie a v tej dobe veľmi neortodoxné spracovanie nemalo spočiatku pozitívne prijatie u všetkých jeho pedagógov. „Jeden z pedagógov dokonca navrhoval moje vylúčenie, či aspoň opakovanie ročníka za túto prácu, ktorá, podľa neho, “nemala s dokumentom nič spoločného“, vysvetľuje Fenič. Film je štylizovaný a sú v ňom trikové zábery, v tej dobe technicky nebývalé, ktoré slovenský kameraman Peter Surový vyrobil sám doma na kolene, teda vymyslel a postavil si v byte akúsi primitívnu konštrukciu, na ktorej potom nasnímal napríklad záber tváre človeka, cez ktorú prechádza oráč s pluhom a rozoráva ju napoly. Zábery dnes pôsobia trochu nedokonale, ale v roku 1974 – 75, keď film vznikal, nebolo možné ich technicky vyrobiť nielen v podmienkach FAMU, ale ani mimo ňu. Film bol uvádzaný na mnohých festivaloch po svete, ocenili ho Čestným uznaním na jednej z najvýznamnejších prehliadok krátkometrážnej tvorby v nemeckom Oberhausene a na prehliadke „CILECT“ v Karlových Varoch, uvádzajúcej najlepšie filmy študentov filmových škôl z celého sveta, mu kolegovia z celého sveta udelili druhé miesto. Dnes je uvádzaný v kolekcii najlepších študentských diel 50-ročnej histórie FAMU. Tento film 3. ročníka sa nakoniec stal aj absolventským filmom F. Feniča.

Jeho prvý profesionálny snímok Diadém bodoval. Natočil ho v Slovenskej filmovej tvorbe - Štúdiu krátkych filmov Bratislava v roku 1978, hneď po záverečných skúškach na FAMU, pred nástupom na základnú vojenskú službu v Československom armádnom filme. Je to snímok, v ktorom Fenič sleduje krátku a neúspešnú cestu štvorice mladých kamarátov, ktorá sa v snahe hrať len tak pre seba a priateľom pre radosť rozhodne, založiť si kapelu a musí sa tak zúčastniť tzv. prehrávok (schvaľovací proces socialistického režimu, resp. aplikácie cenzúry), ktoré však nekončia v ich prospech.

Debut bol ocenený Čestným uznaním poroty – 2. miestom v kategórii dokumentárnych filmov, na Festivale československej krátkometrážnej tvorby v roku 1979 v Piešťanoch. Porazil ho iba dokument Věry Chytilovej „Čas je neúprosný“. Fenič sa tu znovu vrátil k „autentickosti“ dedinského prostredia zo svojich prvých študentských filmov, opustil štylizáciu Človečiny i Ako sa pán Kráľovič stal kráľom a pritom nestratil nič zo svojho osobitného štýlu.

Reportážny film režiséra Fera Feniča vznikol hneď po skončení jeho základnej vojenskej služby, pre Slovenskú televíziu Bratislava a to pre reláciu Televízny klub mladých, na 16mm materiál. Malo ísť o tri pohľady troch mladých režisérov (ďalšími boli Ľuba Velecká a Ján Fajnor) na tradičný každoročný jarmok v Leviciach. Celý projekt však pre svoj naturalizmus nebol nikdy odvysielaný a nie je známe, či sa vôbec niekde zachoval.

Netradičný hudobno – dokumentárny portrét vtedy začínajúcej hviezdy opery Petra Dvorského spracoval režisér Fero Fenič pre Slovenskú televíziu Bratislava, rovnako pre reláciu Televízny klub mladých, ako pohľad nie iba na výnimočný talent operného speváka, ale tak akoby mimochodom aj pohľadom do jeho súkromia. Hudobný portrét, natočený na 16mm filmový materiál, mal priblížiť mladému divákovi formou hudobných klipov niekoľko operných árii a ich neformálnym obrazovým spracovaním zaujať i tých mladých divákov relácie Televízny klub mladých, ktorí k opere vzťah nemajú.

Krátky film, ktorý bol až do roku 1990 trezorový a nikdy sa tak nedostal do distribúcie, bol verejne premietaný až na jar roku 1990 a to na festivale Českého a slovenského filmu v Bratislave, kde získal Cenu za najlepšiu réžiu a zároveň bol ohodnotený ako najlepší československý dokument rokov 1969-89.

V tomto krátkom, 21 minútovom dokumentárnom filme podáva svedectvo o príbehoch východoslovenských stavebných robotníkoch, ktorí z najvýchodnejších oblastí zaostalého Slovenska dochádzajú a cestujú za prácou do Prahy, podmienkach v akých žili a spôsobe ich života. K tomuto dokumentu Fenič dodáva: „Jeho obsah nekorešpondoval s proklamáciami vtedajšieho vedenia štátu a ani nenaznačoval žiadnu perspektívu a tak sa stal trezorovým filmom.“

V tomto dokumentárnom filme, ktorý niektorí kritici označili ako ľudsky najzrelší, a významovo najpodnetnejší film, režisér a scenárista Fero Fenič vykresľuje skutočný príbeh obyčajnej dedinskej ženy z mestečka na juhu Slovenska, ktorá prežila mladosť v Argentíne a starosť prichádza prežiť na Slovensko, kde vo svojich 82 rokoch vydáva svoju prvú poetickú zbierku naivných básní. Jej portrét odráža situáciu slovenského národa v tom storočí. Ani tu sa však Fenič nevyhol obrazu outsiderov žijúcich na spustošenom vidieku, zabúdaných a nedoceňovaných hrdinov.

Tento dokumentárny film dovolili Feničovi realizovať ako prvý po dvojročnej pauze od natočenia predchádzajúceho filmu Tam a späť, behom ktorej bol ale stále zamestnancom Štúdia krátkych filmov v Bratislave. Vtedajšiu situáciu Fenič vysvetľuje a popisuje takto: „Nemohol som realizovať žiadnu prácu. Obava z môjho pohľadu na svet, ktorý nekorešpondoval s predstavou vtedajšieho vedenia, bola príliš veľká. Nakoniec mi dramaturgia dovolila natočiť ďalší dokument, ale s podmienkou, že pôjde o tému z oblasti slovenského folklóru a ľudovej tvorivosti, pretože v tom sa nepredpokladala žiadna konfiktnosť. Preto, i keď dokument bol akceptovaný, nebol často prezentovaný.“

Hraný televízny dramatický debut režiséra a scenáristu Fera Feniča vznikol na základe ponuky redakcie dramatických programov Slovenskej televízie, ktorá v tej dobe vytvárala vo vysielaní 1. programu Československej televízie tzv. „slovenské pondelky“ a hľadala mladého tvorcu pre scenár študentky dramaturgie VŠMU Zuzany Žiakovej pod názvom: „Objavy ing. Kráľovej“.

Svoju profesijnú situáciu v období keď mu prišla táto ponuka popisuje takto: „V tej dobe som práve riešil dramatickú situáciu okolo realizácie filmu „Pásla kone na betóne“, ktorý mal byť mojim hraným debutom na Kolibe. Na jeho scenári som už vyše roka pracoval s autorkou literárnej poviedky Milkou Zimkovou, inak mojou spolužiačkou zo SVŠ v Prešove. Scenár sa však zapáčil režisérovi, národnému umelcovi Štefanovi Uhrovi. Ten si získal dôveru Milky Zimkovej a spoločne potom dosiahli odobratie tohto projektu a natočil ho Štefan Uher sám“.

Ponúkaný študentský literárny scenár bol tak pre Feniča určitou náplasťou za spôsobenú krivdu. Navyše mu tematický nielen vzdialene pripomínal odobraný film, ale i dovoľoval pracovať s poetikou autentickosti, ktorú v ňom chcel použiť. S autorkou predlohy, ktorá podľa Feniča pôvodne bola viac menej iba „bakalárskou poviedkou“ (narážka na zábavný TV cyklus „Bakaláři“), spoločne scenár prepracovali a premenovali na Brehy nehy.

Tento televízny film, natočený na 16 mm materiál kameramanom Jurajom Fándlim, je kombináciou hraných a dokumentárnych častí, ktoré v súčinnosti s autentickým prostredím textilnej továrne a mnohými nehercami vybudovali perfektnú dokumentáciu doby, v ktorej film vznikal. To všetko na pozadí príbehu inžinierky v strednom veku, odborníčke a profesionálke vo svojom fachu, ale s neschopnosťou získať partnera v praktickom živote. Namiesto jeho hľadania pred okolím vymýšľa ideál partnera . Po opätovnom životnom sklamaní, keď sa stane obeťou žartu, uniká pred posmechom a ponížením.

V hlavnej úlohe toho filmu sa predstavila vtedy ešte začínajúca a dnes jedna z najuznávanejších herečiek na Slovensku aj v Čechách Zuzana Krónerova.

Fenič k osudu tohto filmu dodáva: „I tento film čakali dlhé peripetie schvaľovania, preto sa v jeho titulkoch miesto roku 1982, keď skutočne vznikol, objavuje rok výroby až 1984, keď definitívne bol „odpísaný“. Ani po mnohých cenzúrnych strihových zásahoch sa nepodarilo vytvoriť tvar, ktorý by bol prijateľný pre vtedajších schvaľovateľov. Zásahy však film významne oslabili. Aj tak ho ale čakal definitívny zákaz a v Československej televízii nebol nikdy uvedený. Premiéru mal až v roku 1990, ale len na druhom programe Slovenskej televízie. Pôvodná verzia sa nezachovala, len jediná kopia poslednej verzie i to v nie najlepšom technickom stave.“

Ide o prepis rozhlasovej hry, na Slovensku veľmi obľúbeného a legendárneho Slovenského Radošínskeho divadla, vykresľujúci príbeh, ktorý snívajú naše matky. Je to príbeh poslednej noci v dome, ktorý musí opustiť a v ktorom prežila celý svoj život. Príbeh je rozdelený do viacerých častí, mapuje život tejto ženy, pričom však zostáva ako univerzálna rekapitulácia života každého z nás. Vyznačuje sa vtipným jazykom s použitím originálnych slangových výrazov, na ktorom je založený osobitý štýl a humor uvedeného naivného divadla. Fenič tu zase potvrdzuje znalosť prostredia v ktorom sa kedysi aj sám pohyboval a života v ňom. Zároveň dokazuje, že vie potlačiť vlastné ambície a rešpektovať režijný a interpretačný štýl, o ktorý sa opiera tvorba zobrazovaného divadla. Stredometrážny film, natočený kameramanom Jurajom Fándlim na 35 mm materiál, preto rešpektuje poetiku divadla, statickú hereckú formu stvárnenia postáv spojenú s deklaratívnosťou „nehereckého“ prejavu, navyše v komplikovanom nárečí.

Ide o jediné dielo z filmografie F. Feniča, kde jeho režijný rukopis je cítiť najmenej. Nepresadzuje sa tu on sám, ale realizuje svoju réžiu ako službu adaptácii rozhlasovej hre do filmovej podoby tohto veľmi špecifického a ojedinelého divadelného súboru. Práve z dôvodu špecifičnosti západoslovenského nárečia, v ktorom je celý film natočený, a už spomínaným slangovým výrazom, ktorým český divák nie je schopný porozumieť, bol tento film uvedený iba na Slovensku. Tu však patrí k populárnym a často reprízovaným televíznym komédiám.

Je to posledný autorský dokument, ktorý Fenič natočil v Slovenskej filmovej tvorbe – Štúdiu krátkych filmov. Opakovala sa situácia z jeho predchádzajúceho autorského dokumentu: dostal úlohu natočiť portrét zaslúžilého pracovníka. Fenič objavil drevorubača, ktorý žije so svojou druhou ženou v najvzdialenejšom kúte republiky – v poslednom dome poslednej dediny na východnej, ukrajinskej, hranici Československa (Nová Sedlica). Príbeh človeka ktorému Banderovci darovali život a ktorý ho celý prežil svojou tvrdou prácou drevorubača, s láskou ku koňom a teraz odchádza do dôchodku, zobrazuje ako ironický protipól oslavným dokumentom, ktoré sa v tej dobe bežne natáčali o „hrdinoch socialistickej práce“. Vo Feničovom dokumente „zaslúžilý pracovník“ živorí s mnohodetnou rodinou na skutočnom, nielen geografickom, okraji spoločnosti, medzi biedou a alkoholom a „vedúca trieda spoločnosti“ ho ocení tým, čo najmenej v svojom živote i dome potrebuje: olejovým obrazom socialistického umelca... Záverečný záber, v ktorom starý chlap kráča do kopca k svojej rozpadajúcej sa chalupe, vlečúc na chrbte nepotrebný veľký olejový obraz je typický pre filmársky rukopis Fera Feniča.

Desať dní, ktoré nadchli 1985

Posledný dokumentárny film, na ktorom Fenič na Slovensku pracoval vznikol ako zákazka pre slovenské Ministerstvo kultúry.

Fenič dostane príkazom realizovať spravodajský týždenník o Dňoch sovietskej kultúry v ČSSR. Vyberie si z programu umelcov, ktorý už v tej dobe i v SSSR „vystrkujú rožky“. K tomu viac než nejakú oslavu kultúry si ironicky všíma pozadie celého tohto absurdného „cirkusu“, na ktorí musia diváci chodiť povinne. „Týždenník som vytvoril len do prvej verzie strihu, potom práce boli zastavené a dielo už som nesmel dokončiť

Nie je známe, či sa uvedený týždenník, alebo nejaký fragment z neho, zachoval, pretože potom mi bol zrušený pracovný pomer a zakázaný vstup do všetkých objektov Slovenskej filmovej tvorby Bratislava.“

Medailón o legende slovenského filmového a divadelného herectva Jozefovi Krónerovi

vznikol v období, keď už F. Fenič ako režisér nepôsobil. Na Slovensku už žiadnu pracovnú príležitosť nemal a tak sa živil v Prahe ako turistický sprievodca po meste.

Ponuka natočiť pre Slovenskú televíziu stredometrážny 35mm film o Jozefovi Krónerovi preňho preto bola veľmi nečakaná.

„Dozvedel som sa, že Herečka Zuzana Krónerová, ktorá hrala v mojom zakázanom filme Brehy nehy, presvedčila svojho otca, národného umelca, aby dokument o sebe podmienil mojou réžiou a tým mi pomohol. Jozef Króner potom skutočne trval na tom, aby som pripravovaný dokument o ňom realizoval ja a z tohto rozhodnutia nemienil ustúpiť. Dokonca kvôli tomu navštívil i vtedajšieho generálneho riaditeľa STV, aby vymohol od neho výnimku. Pretože sa jednalo o prvý väčší dokument o tejto slovenskej hereckej veličine a národnom umelcovi, bolo nakoniec rozhodnuté J. Krónerovi vyhovieť.“, vysvetľuje Fenič a vďaka tomu sa po takmer troch rokoch, zase vracia k tvorbe.

Fenič v ňom rezignoval na klasický dokument a vybral si cestu štylizovaného portrétu. Pretože sa J. Króner narodil na železničnej stanici, prechádza s ním v starom vlaku (symbolicky i fakticky) traťami jeho života a zastavuje sa na jeho najvýznamnejších zastávkach.

Je to prierez umelcovou životnou cestou: spomienky od odchodu z domu, cez jeho umelecké stanice, herecké postavy až na prorokovaný koniec jeho kariéry. I keď film točí s rešpektom (a vzhľadom k danej situácii asi aj s vďačnosťou) voči J. Krónerovi,

nezabúda Fenič ani tu nabúravať dané limity doby. V dokumente sa napríklad objaví ukážka z filmu Kadára a Klosa „Obchod na korze“, ktorý (kvôli jeho autorom) nebol od roku 1969 uvádzaný na televíznej obrazovke. Spolu s televíznymi prácami So slnkom v hlase a Dedinský sen však tento dokument, i vzhľadom k žánru, patrí k trojici krotkejších diel Fera Feniča.

Príležitosť a prípravy tohto dokumentu popisuje Fenič takto: „V roku 1988, v dobe „gorbačovskej perestrojky“ ma oslovil dramaturg Krátkeho filmu Praha Evžen Plítek a ponúkol mi možnosť natočiť dokument v Krátkom filme Praha. No a pretože dramaturgii chýbal v dramaturgickom pláne dokument na tému mladých ľudí, prijal som túto úlohu. Vybral som si mladých brancov, ročník narodenia 1969, práve nastupujúcich, ako prvú generáciu narodenú po sovietskej okupácii, k „ochrane socialistickej vlasti“.“

A vďaka tomu natočil mimoriadne otvorený pohľad na mladých ľudí v „rozvinutej socialistickej spoločnosti“. Vybraní hrdinovia sú typy, ktoré sa do tej doby v českom dokumente nikdy spolu nezišli: ide o tzv. „protispoločenské živly“. Hrdinami sú mladý pankáč, asociálny slovenský Róm, skínhead, atd., ktorí otvorene, bez akýchkoľvek zábran, hovoria o tom, čo sa potom za niekoľko mesiacov stalo skutočnosťou. Film bol natočený a dokončený už v jeseni 1988, ale jeho uvedenie sa odkladalo a do kín sa dostal až v roku 1990, hneď v prvých týždňoch po nežnej revolúcii. Vtedy bol uvedený aj na Festivale českých a slovenských filmov v Bratislave a získal Hlavnú cenu za najlepší dokument. V roku 1990 rovnako získal Cenu kritiky FIPRESCI na MFF v Oberhausene (Nemecko) a iné ocenenia.

Kritik a publicista Pavel Melounek píše o ňom vo svojej knihe: „Česká ruleta aneb Quo vadis ne-generace“ takto: „Vlak do dospělosti je opravdovou události československého dokumentu. S neobyčejnou přesvědčivosti a především málo vídanou sugestivní autenticitou rozkrývá v dosti reprezentativním vzorku duchovní svět lidí, jejich zcela konkrétní postoje v okamžiku nástupu dvouleté vojenské služby. Zachycuje drásavý rozpor mezi dosud ještě částečně tradovanými představami o nejčastější povinnosti a neučesanou realitou znepokojující skepse, pohybující se ve zcela jiné zóně, mezi apatickou rezignací a byť jen do kamery hlásaným odmítáním, třebaže někdy vycházejícím nikoli z uvědomělého poznání, ale "jen" z traumatu okamžitého pocitu.“

Film, ktorý prešiel podla Feničových slov viac ako tristo cenzorskými pripomienkami a zásahmi a i napriek tomu skončil v trezore – to je jeho nádejná prvotina.

Tu je viditeľný kumšt a myslenie Fera Feniča, ktorý natočil príbeh, ktorý je založený na atmosfére ničotnosti.

Ničotnosti, znázornenej atmosférou, ktorá nemohla byť ani po toľkých zásahoch zo snímku vymazaná a ktorá brutálne popiera, v tej dobe večne proklamovaný, krásny život v socialistickej vlasti a namiesto toho reálne zobrazuje životné perspektívy nemalej časti mladej generácie.

Ničotnými dialógmi, kedy podľa Fera Feniča v celom filme nezaznie ani jedna normálna veta.

Ničotnosti doby, znázornené na banálnom príbehu dospievajúcej hlavní hrdinky v podaní Aleny Mihulovej s večne zasneným pohľadom.

Pasívna Alena, ktorá berie život tak ako ide a nemá žiaden vyšší cieľ, za ktorým by sa hnala, poznáva prvé nástrahy života a putuje filmom so svojím tranzistorom, ktorý sa stáva zásadnou rekvizitou filmu, nakoľko z neho znejú dobové šlágre, ktoré dokresľujú obrazovú stránku filmu a z dnešného pohľadu tiež umocňujú nostalgiu. Okrem toho sú správy a piesne, ktoré počujeme z tranzistoru často v pozícii druhého plánu a majú funkciu oznamovaciu, niekedy síce na metaforickej či ironickej báze.

Celková zvuková stopa tak v dôsledku skvelo komentuje a ironizuje obraz.

Tento snímok je debutom nie iba pre režiséra, ale pre mnohých ďalších. Svoju profesijnú kariéru v ňom odštartoval tiež hudobník Miki Jelínek, ktorý tu prvýkrát komponoval hudbu k filmu, alebo kameraman Jaroslav Brabec, ktorý v rozhovore pre bonusový materiál k filmu spomína: „Mě se snažili stěžovat práci na snímku tím, že mi poslaly vždy zbytek néjakého jiného druhu materiálu, což by mohlo působit hloupě, ovšem z dnešního pohledu to celému snímku jen přidáva na kouzlu.“

Okrem toho je takmer celý film obsadený nehercami a herecky ho teda tiahne hlavná predstaviteľka Alenky, ktorá svojím večne zasneným pohľadom podtrhuje atmosféru nudy, šedi a životného stereotypu a svojím konaním poukazuje na život aký je a ne o akom snívame.

Po obrazovej stránke má film veľa čo ponúknuť. Výnimočnú scénu dedinskej svadby natočenú v jedinom dlhom zábere, v ktorom sa vystrieda okolo tridsať (ne)hereckých akcií, ktorý nemá na tú dobu v českom filme obdobu.

Dlhé zábery stereotypov dedinského života ako ranný beh dievčat na autobus spoločne s obrazom zaliatím džúsovým svetlom znova iba podtrhujú atmosféru filmu.

Inokedy sa Fero Fenič sebe vlastným dokumentárnym štýlom kamery snaží vykresliť socialistickú realitu, vďaka čomu v spojení s týmto dielom môžeme naraziť i na výraz para dokument.

Sám tvorca o svojej prvotine tvrdí : „Dnes je to už len pripomenutie atmosféry v ktorej sme žili a akí sme boli.“ Myslím si však, že Džúsový román Fera Feniča má ďalšiu rovinu - vďaka ktorej nezostává iba nostalgiou, ale stáva sa práve nadčasovým (čo je ďalší fenomén v tvorbe Fera Feniča) - a tou je humor. Presnejšie nadčasové položenie humoru do výrazne bezbrehej už niekoľkokrát spomínanej atmosféry celého filmu.

Je to výpoveď doby a teda nostalgie pre generáciu našich rodičov či prarodičov.

Pre mňa, narodenú v jeseni 1987, moju generáciu a tiež každú ďalšiu je to však obraz doby 80. rokov.

Ten výrazne rozdielny (nostalgie – obraz doby), no na druhej strane rovnaký (nadčasový humor) pohľad na tento snímok je celkom pochopiteľný, no ja osobne som si ho všimla v priebehu prvého vzhliadnutia, pri ktorom boli rodičia a na základe toho a tiež faktu, že má tento film viac ako 30 rokov som sa rozhodla urobiť taký malý prieskum naprieč generáciami u nás doma na východnom Slovensku.

Film som teda ďalej premietla skupine priateľov vo veku okolo 20 rokov a tiež svojej babičke a jej kamarátke a nadčasovosť snímku sa mi len potvrdila.

Humor je v tom filme to, čo prepojilo všetky generácie a väčšina z ľudí sa zhodla i na tom, že im dosť pripomína film “Pásla kone na betóne“, ktorý je u nás na východnom Slovensku nesmierne obľúbený.

Filmovú poviedku napísal Fero Fenič v roku 1978 teda ešte v priebehu štúdií, v roku 1979 s ňou vyhral na jednej zo súťaži mladých talentov (festival mladej tvorby v Trutnove) a následne na začiatku osemdesiatych rokov ju ponúkol ako najmladší z režisérov na Kolibe kde bol zamestnaný, ale dramaturgičkou Monikou Gajdošovou bol odmietnutý.

„Za ďalší osud Džúsového románu patrí však vďaka mojej spolužiačke z FAMU, neskôr i dramaturgičke snímku Sonje Kroupovej, ktorá poviedku presadila v štúdiách na Barrandove a po komplikovaných schvaľovacích procesoch s v roku 1983 začalo s prípravami a neskôr so samotným natáčaním, ktoré prebiehalo prevažne v Náchode a jeho blízkom okolí.“, dodáva režisér Fenič.

V rámci príprav sa nezaprel dokumentárny duch Fera Feniča a tak v roku 1983, vďaka pomoci kameramana Otu Kopřivu, ktorý tajne zohnal kameru i materiál, vznikol neoficiálny krátkometrážny 16mm dokument “Konkurz na Džúsový román“, ktorý obsahuje zaujímavé zábery z konkurzu, ktorého sa zúčastnilo cez 1000 mladých ľudí. A keďže Fero Fenič vyberal z nehercov, tak tento dokument zachytáva najrôznejšie zaujímavé výpovede mladej generácie tej doby, ktoré sa v oficiálnej tvorbe tej doby neobjavovali. Je to vlastne akási predzvesť myšlienky celého filmu, keď sa tam konkurzisti vyjadrujú k svojej budúcnosti, ktorá pôsobí akoby bola (a ako že aj bola) bez snov a ideálov.

Film bol s veľkým úspechom premietaný na bratislavskom Fóre mladého filmu, ale do širšej distribúcie sa dostal až na jeseň v roku 1988 (ako akt „perestrojky“) , kedy sa začal premietať vo filmových kluboch s úvodom. Musel sa pred filmom čítať list ÚV SZM), ktorý vysvetľoval, že film nepopisuje realitu života v ČSSR.

Dnes našťastie môžeme slobodne tvrdiť, že sa práve naopak jedná o skvelo namixovaný vážny a humorný pohľad na depresívne roky normalizácie.

Drsná a stereotypná realita je tu totiž skvelo postavená do kontrastu s komickými prvkami doby ako napr. - tancujúci nápadník so zalepenými okuliarmi ako v kuríne tak neskôr na svadbe, miestna olympiáda, dobiehanie na autobus, alebo kulturistická súťaž namiesto operety pre starostlivo upravené dámy z fabriky vo večerných toaletách. Cykličnosť a stereotyp doby bez možnosti úniku v závere skvelo podtrhuje a pripomína príchodom nového dievčaťa do fabriky, ktorá je typovo podobná Alene.

V roku 1988 bol snímok uvedený na Filmovom festivale mladých v Trutnove , kde získal Cenu Mladé fronty ďalší rok bolo povolené ho uviesť na MFF v Locarne (Švajčiarsko).

Kódovania, podobenstvá, metafora – toho všetkého sú Zvláštne bytosti plné.

Fero Fenič vo svojom druhom celovečernom filme, štýlom jemu vlastným, kritizuje socialistický režim.

Prostredníctvom trojice hlavných postáv, z ktorej každý môže byť predstaviteľom jednej generácie (1948-1968-1988) – mocného funkcionára, ktorého sila slabne a cíti, že jeho koniec sa nezadržateľne blíži, jeho sekretárky a zároveň milenky a mladého pohraničníka - nás Fero Fenič berie na temnú cestu bývalého režimu plnú zvláštnych bytostí.

Cesta autom na pohreb tety hlavnej postavy Zdeňka Pešana sa mení na čím ďalej temnejšie putovanie bizarným svetom plným zvláštnych bytostí. Divák začína pozorovať, že na začiatku jasne dané a dodržované charaktery postáv z hľadiska spoločenského postavenia sa rozpadajú. Pešan je čím ďalej viac pohlcovaný svojimi halucináciami a výjavmi, Olga začína vystupovať z role oddanej sekretárky a začína sa nám odhaľovať to, čo je pod pozlátkom. Pohraničník Ondřej naberá čím ďalej viac odvahy, lebo vidí že on jediný sa môže zachrániť. Všetkých troch udalosti tej noci nútia prehodnocovať vlastné ideály a tým sa menia ich hodnoty aj miesta v spoločnosti. Vyvrcholením je ráno a príchod na miesto pohrebu, kde zisťujeme, že Pešan priniesol veniec na rakvu svojho nemanželského a zapieraného syna, zastreleného pohraničníkom pri pokuse o prekročenie hraníc.

„Beda tým, ktorí hovoria zlu dobro a dobru zlo, ktorí vydávajú tmu za svetlo a svetlo za tmu, ktorí vydávajú horké za sladké a sladké za horké! Beda tím, ktorí sú múdri vo vlastných očiach a rozumní sami pred sebou. Beda bohatierom zdatným v pití vína, mužom udatným v miešaní opojných nápojov,... “.

Takto znejú hebrejské slova, ktorá muž prenáša do záveru filmu.

Sú citátmi z knihy Izajáš (5, 20-22). Kubišová svojím spevom pri titulkoch tieto slova opakuje a dokončuje i verš 23.: „...tým, ktorí za úplatok ospravedlňujú svojvoľníka a spravodlivým upierajú spravodlivosť. “ Na tu dobu to bola provokácia. Marta Kubišová, ktorá sa celých predchádzajúcich 20 rokov nikde nemohla objaviť, spieva biblické texty v pôvodnom jazyku (táto skladba, ktorú napísal Jiří Bulis, bola prvá, ktorú po mnohých rokoch naspievala M. Kubišová a to tajne, tesne pred nežnou revolúciou).

Hlavné postavy, teda funkcionára Zdeňka Pešana a sekretárku Olgu Kolařovú stvárnili skvelí poľskí herci Jan Tesarz a Ewa Żukowska a obaja podali podľa môjho názoru skvelý výkon. Do ostatných rolí Fenič obsadil českých hercov a ako sám tvrdí, pri obsadzovaní si dával veľký pozor na to, aby to boli ľudia, ktorým sa dá veriť.

Do postavy Alexandra Slováčka na bicykli, ktorý počas filmu prednesie niekoľko dôležitých metafor i právd (napr. citát z piesne Karla Kryla „Bratříčku zavírej vrátka“...), bol napríklad obsadený Jiří Menzel.

Skvelo drsná, niekedy opäť až dokumentaristická kamera Jaroslava Brabce s rúžovými filtrami zachycujúcimi prostredie pohlavárov na úpadku, alebo aj v kombinácii s hudobnou zložkou – Kubišová, Nohavica, skupina Půlnoc, dokonale umocňuje atmosféru filmu.

„Scenár vznikal v roku 1988, natáčalo sa na jar 1989, keď ešte nebolo možné sa vyjadrovať otvorene a všetko sa muselo dopredu schváliť v niekoľkofázových krokoch. Celý film je metaforou.“, vysvetľuje Fenič.

A je to tak. Je tam mnoho odkazov, postavy sú metaforické a prostredie tiež. Fenič sa snažil v tomto filme všetko zaobaliť do metafory. A tu uvádzam dva príklady, ktoré som vybrala po vzhliadnutí filmu na základe subjektívneho pohľadu: Po scéne konfliktu v bunkri, zahalenej v červenom filtri a netradične použitým strihom rozbitím lampy, sa dostávame do ďalšej zaujímavej scény s doktorom a mladým „krivákom“, kedy potom čo na neho Pešan kričí a vyhadzuje ho sa doktor opýta: „A kto bude potom držať svetlo?“

Reakcia Pešana na srdce zastreleného jeleňa- „Také veľké zviera a tak malé srdce“, alebo ďalší „Kráľ lesov ... ako je všetko pominuteľné.“

A nakoniec i samotný záver filmu môžeme podľa môjho názoru chápať ako jednu veľkú metaforu, a to síce ako smrť komunizmu a odchod do nových čias.

Toto Feničovo podobenstvo o konci totality však nakoniec zaniklo vo zvonení kľúčov, keď sa posledné postsynchrony ukončovali 17. novembra 1989 popoludní a do kín film prišiel už po nežnej revolúcii, na jar v roku 1990, a to už film stratil na aktuálnosti.

Z dnešného pohľadu je tento snímok však vnímaný ako umelecký tvorivý politický čin a napriek tomu opäť nadčasový, kedy jeho význam v súčasnosti rastie a to tiež z pohľadu toho, že prenesením významu do dnešnej doby, to môže byť roadmovie zostarnutého alfa samca, dnešného lobistu.

Po založení nezávislej filmovej a televíznej spoločnosti FEBIO (o jej založení a práci sa zmieňujem v druhej kapitole) sa Fero Fenič podieľal vo veľkej časti aj ako režisér pri výrobe jednotlivých častí seriálov a cyklov.

Prvýkrát 4. 4. 1992 bola odprezentovaná spolupráca s Krátkym filmom Praha a Českou televíziou s nezávislou filmovou a televíznou spoločnosťou FEBIO s.r.o. úvodným Feničovým dielom investigatívneho dokumentárneho cyklu OKO pod názvom Odsud – potiaľ. Týmto cyklom bola mapovaná porevolučná situácia Československa a následne Českej republiky. Na pozadí života najvýchodnejšej a najzápadnejšej obce Československa je ukázané, čo spojuje a rozdeľuje ľudí týchto obcí, ktoré sa o niekoľko mesiacov ocitnú – zase prorocká zvesť F. Feniča - každá v inom štáte.

Aj v ďalších častiach cyklu OKO ako napríklad Vůdci kde mapuje jeden deň predvolebnej kampane s najvýznamnejšími politikmi, alebo Praha slzám nevěří, príbeh o Podkarpatskej Rusi, Všichni dobří voliči, príbeh zachytávajúci posledné Československé voľby na troch rôznych špecifických miestach nakrúcaný tromi režisérmi, kde Fero Fenič mapoval situáciu v rómskej osade na východnom Slovensku, Nejšťastnější den Anny Mečiarovej, kde matka Vladimíra Mečiara spomína na mladosť svojho syna (dokument mimochodom v tej dobe vyvolal vlnu nevôle voči Feničovi u časti Mečiarových prívržencov (a ostré mediálne útoky „národoveckej“ časti slovenskej tlače), Bůh s námi, dokument, ktorý bol natáčaný na najväčšom pútnickom mieste na Slovensku v Levoči predznamenáva začiatok vplyvu cirkvi na politiku, Noc kdy se rozpadl stát, dokument zachytávajúci atmosféru krátkeho časového obdobia v ktorom sa rozdelilo Československo zo štyroch rôznych miest, kde Fenič mapoval Prahu, Republika v začátcích a v koncích, 50. časť cyklu v roku 1994 symbolicky (tak ako v prvej časti OKA) mapuje život ľudí v štyroch mestách novej Českej republiky na východe, západe, severe a juhu.

V tých všetkých častiach cyklu OKO Fero Fenič ako režisér svojim sebe vlastným a svojským spôsobom dokazoval svoje dokumentaristické umenie.

Ako režisér sa podieľal aj na výrobe aj niektorých dielov cyklu GEN, ktorý objavoval pre diváka osobnosti Českého národa, na ktoré môže byť hrdý a nemalo by sa na nich zabudnúť.

Konkrétne sú to časti Václav Fischer, kde približuje život a prácu Václava Fischera, úspešného podnikateľa v oblasti cestovnom ruchu v jeho firme v Nemecku, Hana Hegerová, je tu predstavená Ferom Feničom ako prvá dáma českého šansónu a mapuje jej umeleckú púť, ako cestu stálice českej hudobnej scény.

Pokračovaním úspešného dokumentárneho cyklu portrétov GEN, bol cyklus GENUS a tak ako v predchádzajúcom cykle, aj tu sa Fenič režisérsky podieľal a to na časti Život nejstaršího pediatra světa Josefa Švejcara, zakladateľa modernej českej a slovenskej detskej medicíny. Tento portrét bol posledným, ktorý bol s touto českou legendou natočený.

Režijne sa Fero Fenič podieľal aj na svojom jednom z najúspešnejších televíznych projektov Česká soda, išlo o niekoľko dielov v ktorých sú jeho režijné príspevky. Úspech ktorý sprevádzal tento program vo vysielaní Českej televízie nakoniec po ukončení vysielania tohto programu spôsobil, že sa otec projektu, Fero Fenič rozhodol z najúspešnejších príspevkov vytvoriť celovečerný strihový film Česká soda (prvý český film prekopírovaný z videa na filmový materiál), ktorý bol druhým najnavštevovanejším českým filmom roku 1998.

Fero Fenič sa ako vášnivý cestovateľ režijne podieľal na hneď niekoľkých dieloch Cestománie. Napríklad Dominikánska republika: V útrobách ostrova, Srí Lanka: Raj v pekle, Mauritius a Reunion: Perly Indického oceánu, Seychely a Maledivi: Dva ráje. Tieto reportáže vznikali tzv. „na kolene“, niektoré si Fenič točili i sám ako kameraman a jedná sa už len o jeho žánrové cvičenia.

Dogmou Fera Feniča pri jeho dokumentárnej tvorbe je podľa jeho vlastných slov: „Dokument najlepšie zhodnotí doba“.

„Od samého počiatku môjho dokumentárneho snaženia je pre mňa prioritou to, aby dokument bol nadčasový a nie iba na jedno použitie.“

A práve vďaka tomu vytvoril vo svojom štúdiu FEBIO pre Českú televíziu databanku nadčasových portrétov cyklom GEN, ktorá bola skompletizovaná cyklom GENUS. Pretože v uvedených cykloch nie sú žiadne dobové odkazy, umožňuje to Českej televízii ich najefektívnejšie využitie.

Okrem režírovania uvedených časti cyklov sa Fero Fenič ako režisér podieľal na výrobe niekoľkých reklamných spotov ako Ti, co něčeho dosáhli bez drog, v ktorých známe osobnosti hovoria o možnostiach dosiahnutia úspechu aj bez drog, Kdybych byl infikován vírem HIV, v týchto spotoch populárne osobnosti hovoria o tom, ako by sa zachovali, keby boli infikované vírom HIV. Fenič tak bezplatne podporil charitatívne kampane.

Špecifický režijný rukopis Fera Feniča je neprehliadnuteľný. Objavuje sa ako v jeho predrevolučnej tvorbe, tak aj v dokumentoch, ktoré vytvoril vo svojom štúdiu FEBIO .

Záverečné scény väčšiny jeho filmov sú si po obrazovej stránke veľmi podobné: Veľký celok a statická kamera, ktorá pozoruje ako sa hrdina filmu pomaly vzďaľuje.

Zvuková a hudobná stránka filmu je pre Feniča veľmi podstatná, od začiatku svojej tvorby si veľmi dobre uvedomoval, ako veľmi sa dá filmu pomôcť práve zvolením vhodného zvuku a hudby. Archívnu hudbu si preto takmer vždy vyberal sám, bola súčasťou jeho scenára.

Široká a žánrovo pestrá programová tvorba FEBIA si samozrejme vyžadovala široký a odborný kolektív spolupracovníkov Fera Feniča.

To sa samozrejme týkalo aj jeho spolupracovníkov režisérov, ktorých oslovil s ponukou spolupráce. Zaujímavé je, že autorom zneliek a koncepcie všetkých cyklov, ktoré vo Febiu vznikli, je ale vždy Fenič sám. Väčšinou vytvoril i tzv. „pilotný diel“, aby tvorcovia lepšie pochopili, ako si daný cyklus predstavuje, čím zároveň vždy nastavil i určitú latku („pilotné diely“ neboli v tej dobe ešte obvyklé).

Džúsový román v trezore, ukončovanie celovečerného filmu Zvláštne bytosti, a na Národnej triede „začiatok“ nežnej revolúcie, dejiny ktoré boli k Ferovi Feničovi veľkorysé, nakoľko mu dovolili byť pri ich zrode.

„Ako jeden z mála filmárov som bol prítomný na prvom dopoludňajšom stretnutí hercov v Realistickom divadle v sobotu 18. 11. a odhlasovaniu štrajku. Rovnako tak pri vzniku Občianskeho fóra v nedeľu večer 19.11. v Činohernom klube v Prahe. A od pondelka 20.11. som bol, spolu s kameramanom Jaroslavom Brabcom, organizátorom premietania záberov zo zásahu na Národnej triede z okna Filmového klubu na Jungmannovom námestí, aktivizujúceho občanov, ktorí sa v tento deň po prvýkrát, i keď ešte len v malom množstve, schádzali na Václavskom námestí.“

Fero Fenič ako človek so svojským pohľadom na svet, na dobu a život okolo seba bol v strede diania, ktoré začalo meniť svet a život v jeho okolí a aj ten jeho.

„Nezaujímal som sa o politické či iné funkcie, ale ani o žiadne pracovné ponuky, ktoré ma roky obchádzali. Tie som odmietal. Chcel som byť pri tom, ako sa menili dejiny.“

Prijal jedinú výzvu. Bola to výzva študentov FAMU, ktorí ho požiadali, aby nastúpil ako pedagóg na miesto tých, ktorých si už neželali. Nevybočil z cesty svojho presvedčenia a pohľadu na život a nepodľahol – možno ako mnoho iných – ponukám, ktoré zabezpečovali prechádzku tou dobou. Po rozpade štruktúr filmu, ktoré zabezpečovali aj zdroje financovania sa filmová tvorba ocitla ako to vyjadril sám Fero Fenič vo vzduchoprázdne. Krátky film prišiel o výsadu (financovanú štátom) propagandy štátu, dokumentárna tvorba pomaly zanikala a presúvala sa do televízie. Diváci tu nachádzali rýchlejšie odpovede na otázky minulosti aj súčasnosti. Väčšine tvorcov hraného aj dokumentárneho filmu sa ponúkal jediný priestor a to verejnoprávna televízia, ktorá vznikla transformáciou štátnej televízie. Nežná revolúcia tak nepriniesla rozvoj hraného a dokumentárneho filmu, ale ani odpoveď na otázku, aká bude jeho budúcnosť. Štát iba odkázal filmovým tvorcom, že pre nich platia rovnaké podmienky, ako pre ostatných podnikateľov.

V tom období dochádzalo k rozpadu Krátkeho filmu a tak režiséri, strihači, kameramani sa ocitli zrazu na voľnej nohe. Pre mnohých z nich to bolo nepredstaviteľné. A preto nápad využiť ich potenciál v spojení so svojou myšlienkou zachytiť reflexiu doby, o čo v rozpadajúcom sa Krátkom filme nikomu nešlo a Česká televízia sa venovala hlavne spravodajstvu a aktuálnej publicistike, sa javilo ako naplnenie jeho vízie do budúcnosti. „Chcel som vytvoriť malú výrobnú dielňu programov, ktorých existencia absentovala na trhu. Už som nechcel čakať na zázrak, na ktorý sa mnoho filmových osobností spoliehalo. Na viac sa tu objavil priestor v treťom programe Českej televízie (i keď vysielajúcom iba v Prahe, na vysielači po sovietskych vojskách).

Keďže hraný film vyžadoval milióny, priklonil som sa k myšlienke dokumentárnej tvorby, ktorá nebola finančne tak náročná a k televízii, ktorá ako jediná ešte disponovala finančnými prostriedkami potrebnými na tvorbu. Nechcel som však riskovať, že pri rozhodovaní sa budem musieť podriaďovať, alebo deliť s kompetenciami s niekým iným. Rozhodol som sa, že ak to skúsim, tak SÁM.“

Pri rozmýšľaní o názve svojej spoločnosti, ktorý mal podľa neho vyjadrovať čo chce robiť, ale zároveň aby bol názov zaväzujúci robiť to ako najlepšie vie kládol dôraz aj na pomenovanie spoločnosti. Preto – ako sám v publikácii Fenomén Febio uvádza - s nostalgiou predvojnového Československa, kedy iniciály mena boli veľmi často súčasťou názvu filmovej spoločnosti a obvykle v ňom nechýbalo slovo „bio“ ako archaické pomenovanie kina po viacerých alternatívnych spojeniach vznikol názov FEničov BIOgraf - FEBIO.

10.12.1991 bola v Obchodnom registri zapísaná spoločnosť s.r.o. Febio. S hlavným predmetom podnikania výroba, export, import, predaj a distribúcia filmov a videoprogramov. „Základný vklad som zaplatil z úspor mojej mamky, ktorá predala v sedemdesiatych rokoch svoj dom u nás v dedine Nižná Šebastová rímskokatolíckemu farskému úradu, aby tam mohol ostať. Časť z nich mi uložila na vkladnú knižku na „horšie časy“.“ Práve v tejto súvislosti Fenič často s úsmevom hovoril pochybovačom jeho projektu ktorý mal fungovať na neexistujúcom trhu: „Nemôže to dopadnúť zle, keď moja investícia pochádza od samotného Boha“. Vývoj spoločnosti smeroval však za prispenia jeho snaženia takým tempom, že mal pocit, – ako sám hovoril – že nad ním niekto naozaj držal ochrannú ruku – tak šťastný a úspešný bol každý jeho krok.

Začiatky podnikania v tej dobe boli pre každého problematické, tým skôr v audiovizuálnej oblasti, kde sa Fenič sa ako prvý režisér v ČSSR rozhodol založiť vlastné štúdio.

Prvým spolupracovníkom Feniča bola jeho spolužiačka z FAMU Alena Hynková. Mala krátku skúsenosť s televíziou a roky živila rodinu slobodným povolaním, keďže ju z televízie vyhodili.

V dejinách českej a československej audiovizuálnej tvorby nemá FEBIO obdobu: je prvým súkromným štúdiom, s takým rozsahom pôvodnej tvorby.

Filmová a televízna spoločnosť s.r.o. FEBIO (FEničov BIOgraf) vznikla 10. Decembra 1991 a svoju činnosť (prípravu prvých dokumentov) zahájila vo februári 1992.

Ako vyplýva z názvu, zakladateľom, majiteľom a riaditeľom tohto súkromného štúdia je filmový a televízny režisér Fero Fenič.

Na obrazovkách vtedajšieho 3. kanálu Českej televízie sa prvý krát objavila spoločnosť FEBIO 4. apríla 1992 o 18.00 hod., v rámci magazínu krátkeho filmu „Kanafas“, so svojím 20 minútovým dokumentárnym programom OKO. Tento dvojtýždenník sa zaradil medzi najsledovanejšie dokumentárne programy Českej televízie.

Od januára 1993 sa začal vysielať ďalší divácky úspešný cyklus GEN (Galéria Elity Národa). Tento cyklus predstavoval portréty „100 Čechov dneška“.

Po dvoch rokoch na tento cyklus nadviazal ďalší dvojročný cyklus GENUS, ktorý priblížil divákom ďalších „99 českých životov“

V roku 1996, od apríla, bol po dobu jedného roka vysielaný na súkromnej stanici Premiéra TV podobný cyklus V.I.P - vlivní lidé, ktorý prinášal 32 portrétov vplyvných politikov, podnikateľov a ďalších vplyvných osobnosti verejného života.

Česká televízia vysielala od júna roku 1993, do konca roku 1997 mimoriadne populárny satirický program Česká soda ako občasník (celkovo 17 x, z toho 2 x „silvestrovský zostrih a celovečerný film).

Česká televízia na prvom programe odvysielala 169 dielov týždenníka z cyklu Jak se žije... z vlastnej produkcie FEBIO.

V priebehu roku 1998 Česká televízia 1 vysielala mesačník Okno k sousedům o česko-nemeckých vzťahoch s nadväzujúcim občasníkom o slovensko-českých témach Slovenské okno, ktorý bol vysielaný v nasledujúcom roku.

Cestopisný magazín Cestománie bol jedným z najúspešnejších projektov. Bol vysielaný od januára 1999 v 26 dieloch a po krátkom prerušení od jesene 2000 sa znovu vrátila na obrazovky Českej televízie. Tu bolo odvysielaných 182 mimoriadne úspešných a vysoko sledovaných dielov. Po nezhodách s Českou televíziou tento cyklus bol od septembra 2004 vysielaný na TV NOVA pod názvom Nová cestománie.

Dokumentárny týždenník Zpověď bol vysielaný od septembra 1999 s prerušením do konca roku 2003.

Od januára 2001, do decembra 2002 odvysielala Česká televízia tretí cyklus týždenníka GEN. celkovo tak bolo odvysielaných 281 portrétov významných Čechov.

Televízia PRIMA odvysielala v rokoch 2004 až 2007, 49 dielny dokumentárny cyklus o malých a stredných podnikateľoch 12 odvážných.

FEBIO vyrobilo pre Ministerstvo práce a sociálnych vecí ČR deväť dielny cyklus Táta jako máma ktorý bol úspešne odvysielaný Českou televíziou v roku 2006. Na základe úspechu tohto cyklu sa Ministerstvo práce a sociálnych vecí rozhodlo v nasledujúcom roku zadať výrobu nadväzujúceho 5 dielneho cyklu Velcí a malí, ktorý zožal podobný úspech.

Na objednávku hlavného mesta Praha od roku 2002 vznikal 10 dielny dokument významných tvorcov o Prahe 21 pohledů na Prahu 21 století. V roku 2005 bol však projekt po natočení 6 dielov zadávateľom zastavený.

Okrem pravidelných programov vyrábalo štúdio FEBIO v rokoch 1992 až 2008 aj samostatné krátkometrážne a stredometrážne snímky. Podobne pre MFF Praha - FEBIOFEST vyrábalo štúdio FEBIO od roku 2003 do roku 2009 rôzne dokumenty.

Po štrnástich rokoch od uvedenia prvého programu spoločnosti FEBIO na obrazovkách Českej televízie získala spoločnosť Televízia Febio s.r.o. televíznu licenciu pre vysielanie TV FEBIO. Tento zámer spoločnosti však z dôvodu prieťahov pri udelení licencie a z toho dôvodu odstúpenia investorov nebol zrealizovaný.

Podrobne zmapovaná existencia a tvorba štúdia FEBIO v rokoch 1992 až 2008 je v encyklopedickej knihe FENOMEN FEBIO, ktorá bola vydaná v roku 2008.

Nová TV Barrandov začala od januára 2009 uvádzať pôvodný dokumentárny cyklus spoločnosti FEBIO o rôznych podobách lásky, vášne a citov České milováni. V priebehu dvoch rokov odvysielala TV Barrandov niekoľko desiatok častí.

Úspešným počinom štúdia FEBIO v koprodukcii HBO bola v novembri 2010 premiéra dokumentu Zachráňte Edwardsa.

Na pôvodných autorských snímkach FEBIA sa podieľali nie iba českí a slovenskí tvorcovia, ale aj režiséri, kameramani a strihači zo zahraničia.

V najúspešnejších rokoch Febia vznikalo v štúdiu až okolo 100 dokumentov ročne.

Zatiaľ čo vznik FEBIA sprevádzala veľká mediálna pozornosť, aj tiché ukončenie jeho činnosti je obrazom toho, kam sa naša spoločnosť posunula a ako sa zmenila.

Spolupráca Febia s Českou televíziou bola veľmi významná ako pre jednu, tak aj pre druhú stranu.

Febiu sa za celú dobu spolupráce 1993-2004 vyrobilo pre Českú televíziu cez tisíc častí rôznych cyklov.

Cyklus GEN sa spoločne s Cestomániou považujú za najefektívnejšie využiteľné z tvorby FEBIA pre Českú televíziu, nakoľko sú nadčasové a teda vždy vhodné pre zaradenie do vysielania.

GEN je nadčasovým portrétom, žiadnym dobovým odkazom. V Českej televízii sa od svojej premiéry dočkal štyridsiatich repríz čo svedčí o aktuálnosti a atraktívnosti v každej dobe.

Cestománie je nadčasová v informáciách. Ani jeden z nich nie je na jedno použitie a ako sami vieme až dodnes je Českou televíziou využívaný a reprízovaný.

Podľa Fera Feniča nebola spolupráca s ČT vždy jednoduchá. Zmluvy, ktoré sa vytvárali kvôli spolupráci boli zmluvy so súkromným výrobcom a teda nóvum pre jednu i druhú stranu a obe strany sa snažili sformulovať si podmienky čo najvýhodnejšie.

Česká televízia však podmienky dosť často menila a z toho dôvodu sa menili aj zmluvy.

Záujem o samotnú tvorbu FEBIA zo strany Českej televízie však po dlhé roky pretrvával, nakoľko sledovanosť Cestománie vysielanej vo svojich najlepších rokoch v hlavnom vysielacom čase siahala nad 2 milióny divákov.

Spoločnosť Febio, Fera Feniča v období prechodu od socializmu k demokracii v novo vznikajúcom období tržnej ekonomiky poskytla príležitosť tvoriť takmer všetkým významným českým filmárom, od Věry Chytilovej, Juraja Jakubiska, Jiřího Menzela, Jana Hřebejka a ďalších.

Vznik medzinárodného filmového festivalu Febiofest ako najväčšej audiovizuálnej akcie tohto rozsahu v Českej republike, ktorá vznikla po postkomunistickej ére (po roku 1989) bol teda iba logickým vyústením a pokračovaním snáh o udržanie kultúrnych hodnôt, ktoré boli v tom čase potláčané a nahradzované komerčnou tvorbou pochybnej kvality. Filmový festival Febiofest vznikol ako jedna z aktivít filmovej a televíznej spoločnosti Febio s.r.o. Fera Feniča.

Čo je pozoruhodné, vznikol z malej klubovej akcie a všetky jeho počiatočné ročníky boli financované zo súkromných zdrojov.

Jeho prvý ročník, ktorý bol označený ako „1.Prehliadka nekomerčnej kinematografie a videa“ sa konal v prvej polovici decembra 1993 v Euroclube (dnešné divadla Radka Brzobohatého) a v kine Praha. Ako už naznačoval názov, obsahoval okrem celuloidových pásov aj videonahrávky, pretože sa snažil podporovať aj nezávislú alternatívnu tvorbu (amatérske snímky a školské snímky).

Boli predstavené snímky Jána Němca, Juraja Jakubiska a ďalších, ako aj filmy z francúzskej kinematografie a výber z tvorby FAMU.

Vďaka sponzorovi bola technicky doplnená technika a zabezpečená malá propagácia. Febiofest sa vzdal akýchkoľvek príjmov zo vstupného. Táto zásada platí do dnes.

Vďaka veľkému úspechu prvého ročníka a veľkému záujmu divákov, sa druhý ročník Febiofestu, posunutý do nového termínu v prvej polovici januára 1995, presunul do najväčšieho pražského kina Blaník a niekoľkých priľahlých kín na Václavskom námestí. To dopomohlo aj tomu, že sa počet návštevníkov oproti prvému ročníku zdvojnásobil. Po prvý krát sa udeľovali po hlasovaní kritikov Ceny českej kritiky „Kristián“, za najlepší hraný, dokumentárny a animovaný film roku.

V projekcii bolo uvedených 62 snímkou z 10 zemí. Boli tu uvedené snímky Jiřího Menzela, Věry Chytilovej a ďalších. Podobne po dlhej dobe snímky z čínskej produkcie.

Po ukončení festivalu v Prahe, sa Febiofest konal v druhej polovici januára 1995 v Bratislave. Tento počin spôsobil, že sa z Febiofestu stala medzinárodná prehliadka nekomerčnej kinematografie a videa s rovnakou podporou a záujmom divákov na Slovensku.

Po rozšírení Febiofestu na Slovensko, prejavili niektoré ďalšie české a slovenské mestá záujem o usporiadanie festivalových ozvien. A tak tretí ročník Febiofestu v roku 1996 sa konal aj v Brne a Zlíne. Pri realizácii a finančnej podpore konania festivalov v týchto nových mestách a neskôr aj ďalších, pomáhala a do dnes pomáha spoločnosť Febio, Fera Feniča.

Rozšírenie festivalových miest malo za následok aj zvýšenie počtu divákov.

Boli predstavené a záujem zožali prvé diely „Projektu 100“, francúzske gangsterky a opäť snímky poľskej kinematografie.

Štvrtý ročník Febiofestu konaný v roku 1997 získal už po predchádzajúcich úspechoch festivalu väčšiu pozornosť hlavného mesta Prahy aj sponzorov. Rozrástol sa aj okruh miest v Čechách aj na Slovensku v ktorých sa konal.

Vo svojich projekciách uviedol ďalšie legendárne filmy „Projektu 100“a české „totalitné hity“

Zatiaľ čo prvé tri ročníky Febiofestu sú označované ako „Prehliadky nekomerčnej kinematografie a videa“, štvrtý ročník je už označovaný za „Medzinárodnú prehliadku nekomerčnej kinematografie a videa“.

Ročníky 5 – 14 v rokoch 1998 až 2007 sú označované ako „Medzinárodná prehliadka filmu, televízie a videa“.

Piaty ročník festivalu už obsiahol celú Českú republiku jednak tým že sa zväčšil počet projekčných miest ale aj tým, že počas konania festivalu vychádzal festivalový denník „Echo Febiofestu. Obdobou na Slovensku bola príloha denníka SME a samozrejme pribudli ďalšie festivalové mestá.

V programe bola predstavená Filmová podoba „Českej sody“. Boli predstavené filmy švajčiarskej a anglickej kinematografie.

Šiesty ročník, konaný v januári 1999 kedy rozšírením počtu premietacích miest narástol počet divákov na 90 000, sa stal najväčšou akciou tohto druhu v Čechách. Na Slovensku mal tento ročník podobný úspech a to hlavne vďaka zvýšenému počtu produkcií v regiónoch mimo Bratislavy.

V nasledujúcich ročníkoch sa nekonvenčná dramaturgia festivalu snažila objavovať nové tvorivé podnety, formy prezentácie filmov, ako aj netradičné spôsoby a miesta premietania. Zároveň sa snažila dramaturgia priblížiť a osloviť aj rôzne skupiny obyvateľov. Tak napríklad bola vytvorená sekcia gay a lesbických filmov, ako aj sekcia filmov s rómskou tematikou. Premietali sa filmy z novo objavených exotických kinematografii.

Netradičnou formou bolo aj premietanie filmov mimo premietacie sály, napríklad na hlavnej železničnej stanici, v nemocnici, na polícii, súde. Stále s tematikou spojenou s miestom premietania.

Prvých sedem ročníkov boli projekcie v kinách na Václavskom námestí a v jeho bezprostrednom okolí. Špecifikom bolo aj z dôvodu šetrenia financií tlmočenie priamo do reproduktorov.

Podobne špecifickým bolo premietanie vzácnych kópii archívnych filmov, ako aj špecifický večer predstavovania osobností českého filmu, kde tieto osobnosti predstavovali sami seba a rozprávali o svojich zážitkoch a príhodách spojených s ich prácou na filmoch.

V siedmom ročníku Febiofestu bola prvý krát udelená aj „Cena za prínos svetovej kinematografie“. Túto cenu získali v v nasledujúcich rokoch napríklad aj Roman Polanski, Claudia Cardinale, Wim Wenders, Carlos Saura, a ďalší. Slovenský Febiofest tak rovnako ocenil napríklad Andrzeja Wajdu.

V roku 2001 ôsmi ročník Febiofestu zaznamenal zásadný prelom. A to ako kvalitatívny, tak aj spoločenský. Začal sa konať v novom pražskom multikine „Slovansky dům“. Tam sa vlastne odohrávalo celé spoločenské dianie. Spontánne vznikol ako sprievodný program vo festivalovom klube Febiofest Music festival. Tu si mohli diváci pri čakaní na ďalšie premietanie vypočuť zaujímavé hudobné skupiny.

Deviaty ročník v roku 2002 sa už oddelil Febiofest od spoločnosti Febio a začal fungovať ako ekonomicky samostatná spoločnosť.

Desiaty ročník v roku 2003 reagoval na pripomienky veľkých miest, že nemajú možnosť vzhliadnuť plnohodnotný festival tak ako v Prahe a tak sa vedenie festivalu rozhodlo znížiť počet miest kde sa konali Festivalové ozveny a v Brne a Ostrave ponúkli plnohodnotný festival ako v Prahe. Počet projekcií presahoval 1 000.

Od tohto ročníka festival produkuje aj vlastnú televíznu spravodajskú reláciu „Echo febiofestu“.

Práve z vyššie uvedených dôvodov jedenásty ročník festivalu prebehol v obvyklej podobe, v ktorej ho bola spoločnosť schopná financovať.

Posledná podstatná zmena formy Febiofestu nastala v jeho dvanástom ročníku v roku 2005, kedy sa festival presunul do multiplexu Village Cinemas Anděl na Smíchově (dnes CineStar Praha – Anděl). . Zmenil sa aj termín konania festivalu na koniec apríla. Počnúc týmto ročníkom je súčasťou festivalu aj Febiofest Junior festival, súčasťou ktorého je dopoludňajšie premietanie pre deti a víkendové premietanie pre deti z Detských domovov.

Každý ročník má aj svoje sprievodné špecifické akcie, ako napríklad výtvarné výstavy, koncerty sólových spevákov a podobne.

V tom ročníku dosiahol svojho vrcholu aj slovenský Febiofest.

Na Pražskom festivale sa premieta v priemere 250 filmov v 500 projekciách . Festivalové ozveny sa konajú v siedmich českých mestách.

Na Slovensku sa koná Febiofest v Bratislave a taktiež Festivalové ozveny sa konajú v siedmich mestách.

Dnes už Febiofest uvádza nie iba české, ale aj európske a svetové premiéry. V jeho projekciách sú filmy, ktoré sa nedajú vzhliadnuť nikde inde. Festival je navštevovaný svetovými filmovými osobnosťami. Za svoju dobu konania si získal popularitu a je každoročne netrpezlivo očakávaný ako veľká kultúrna a spoločenská udalosť filmového roka. Je už neodmysliteľnou súčasťou českého ale aj slovenského kultúrneho života.

Novinkou posledného ročníka Febiofestu je jeho mobilná aplikácia obsahujúca vyčerpávajúce informácie o festivalovom dianí.

Od tohto ročníka začala spolupráca Febiofestu s Českou mincovňou na výrobe kolekcie mincí s názvom „Hvězdy stříbrného plátna“.

V tomto ročníku bola Ministerstvom kultúry pridelená Febiofestu prvý krát po rokoch zvýšená finančná podpora o 10 mil. Kč.

Festivalové Ozveny sa v ročníku 2015 konali v 14-tich regionálnych mestách ČR a od prezentovali sa na nich filmy z 56 krajín sveta..

Filmový a televízny režisér, scenárista, producent, riaditeľ nezávislej filmovej a televíznej spoločnosti FEBIO s r.o., riaditeľ a dnes prezident Medzinárodného filmového festivalu Praha - FEBIOFEST.

To sú základné charakteristiky Fera Feniča, človeka, ktorý ich získal svojou húževnatou prácou.

Z malej dedinky východného Slovenska až do veľkomestského života Prahy. Taká bola cesta človeka, ktorý si vytýčil a splnil svoj cieľ. Práve v období pred novembrom 1989 Fenič natočil ako „proroctvo“ svoj druhý celovečerný film „Zvláštne bytosti“.

Tu v Prahe ho v tom čase zastihla aj nežná revolúcia.

Po revolúcii sa aktívne podieľal na vtedajšom demokratizačnom procese, ale jeho spôsob myslenia, života a práce sa nechcel podriadiť praktikám, s ktorými nesúhlasil a tak v roku 1991 založil svoju vlastnú nezávislú filmovú spoločnosť Febio. Vo svojej spoločnosti „prichýlil“ mnohé filmové osobnosti rôznych profesií, ktoré v tom čase zmenami ktoré nastali prišli o prácu a možnosť pokračovať vo svojich tvorivých plánoch. Spoluprácou s nimi ako autor vytvoril projekty ktoré na televíznych obrazovkách porevolučnej doby žali úspech za úspechom a zostali po dnešnú dobu kľúčovými a často reprízovanými programami. O nich som sa snažila v predchádzajúcich vyššie uvedených kapitolách podať čo najobjektívnejší a pravdivý opis.

Fenomenálny počin Fera Feniča – vznik Febiofestu v roku 1993 je ojedinelý a bezkonkurenčne úspešný projekt, ktorý každým ďalším rokom svojej existencie rastie čo do kvality aj spoločenského významu a to nie iba obsahovou náplňou zaujímavými filmovými premiérami, uvádzaním zahraničných filmov a prítomnosťou zahraničných hostí, ale aj svojimi sprievodnými akciami, čím získal festival prívlastok medzinárodný. O jeho obľúbenosti a atraktivite svedčí aj jeho každým rokom sa zvyšujúca návštevnosť a záujem divákov a hostí.

Dvadsať rokov Feničovej úspešnej a veľmi dynamickej autorsko – manažérskej činnosti, ktorá nemálo ovplyvnila predovšetkým český dokument a významne prispela k jeho prežitiu a ďalšiemu rozvoju je pozoruhodným a záslužným počinom. Žiadny iný český, ani slovenský filmový a televízny tvorca nevyvinul v porevolučnej dobe také veľké pracovné úsilie a s takými rozsiahlymi výsledkami.

Svojou prácou som sa snažila zhrnúť výsledky jeho práce .

V roku 2012 sa Fenič presunul z výkonnej funkcie riaditeľa Febiofestu do čestnej funkcie prezidenta. Rovnako od roku 2011 prestala vyvíjať aktívnu činnosť aj jeho spoločnosť Febio s.r.o.

Dvadsať rokov predtým práve Václav Havel, v televíznej reportáži z premiéry cyklu GEN, dna 19. 12. 1992, prehlásil:

„Já si velice vážím Febia. Je to taková správná štika v rybníce vedle všech těch konvenčností, co musíme zhlédnout v televizi...“.

Kruh sa uzavrel.

Rozdelením republiky prišla relácia OKO o mnoho námetov a začala sa sústreďovať už len na české témy. Prvý diel druhého roku “Noc, kedy sa rozpadol štát“ však ešte spôsobil mnoho diskusií na obidvoch stranách. Výrobné podmienky Českej televízie boli nevyhovujúce a preto všetky programy vznikali mimo a od roku 1994 už vo vlastných strižniach. Dejiny OKA boli sprevádzane aj bojom s termínmi a inými podmienkami, ktoré čím ďalej viac bránili jeho väčšej aktuálnosti. Nakoniec po „boji“ s TV Nova, ktorá začala vysielať reláciu - Na vlastní oči – a neúspešnej snahe o zaregistrovanie ochrannej známky „Oko“ vlastne Krátky film Praha stratil motiváciu ku spolupráci s Febiom.

Relácia GEN sa začala vysielať v pondelok 4. januára 1993, na 1. programe Českej televízie, ktorý vznikol zánikom federálnej F1. V pondelok preto, lebo pre pondelky bolo špecifikum - pondelkové slovenské inscenácie. Relácia bola mediálne podporovaná a jej šesťdesiat percentná sledovanosť neklesla po celý rok a ani po zahájení vysielania TV Nova neklesla pod dva milióny.

Popri aktuálnom spoločenskom reflexe a portrétneho cyklu budúceho sebavedomého nového štátu chýbal na vtedajších obrazovkách ešte jeden typ programu, ktorý bol do tej doby z dôvodu totalitného systému neznámy a to bola –politická satira. I keď sa názov projektu Česká soda zrodil pri pive, väčší problém bol s hľadaním autorov, ktorí písali humoristické témy. Situáciu nakoniec zachránili noví, mladí autori, a všetci Feničovi priatelia od fachu a tak sa začalo s prípravou a natáčaním.

Z dôvodu, že sa relácia vymykala zo všetkého čo vtedajšia televízna ponuka poskytovala, uvedenie relácie vyvolalo rozporné reakcie. Najviac sympatizantov si získala medzi mladšími televíznymi divákmi. Problémy, ktoré relácia spôsobovala zapríčinili, že relácia pokračovala aspoň ako občasník. Po doplnení relácie o kurz nemčiny „Alles Gute!“ z dôvodu dodržania dĺžky relácie, tento jazykový kurz odštartoval ďalšiu vlnu kritiky a debaty a nakoniec vyčerpanie ľudských zdrojov a síl a tiež financií. A ako hovorí autor: „Za slabosti, i radosti, sa v živote väčšinou musí platiť….“ Posledný šestnásty diel bol odvysielaný 6. augusta 1997. Zostrihom všetkých dielov vznikol film, ktorý mal premiéru v januári 1998 v rámci piateho ročníka Febiofestu a bol jedným z dvoch najnavštevovanejších českých snímkou roku.

Keď cyklus GEN, ktorý sa druhým rokom blížil k číslu sto, a ktorým bola pre Česku televíziu vytvorená databanka použiteľná pri rôznych príležitostiach, bol zo strany Českej televízie prejavený záujem pokračovať. Fenič navrhol druhú časť projektu – ďalších 99 osobností – na ďalšie dva roky, ale s názvom GENUS a podtitulom „99 českých životů“. Formát zostal rovnaký. Po skúsenostiach z prvého cyklu sa začalo s natáčaním osobnosti s vyšším vekom. Čísla sledovanosti z dôvodu konkurencie TV Nova už boli nižšie, stále to však v žánri dokumentaristiky bolo bezkonkurenčné. To platilo pre celú tvorbu Febia i keď z celkovej ročnej produkcie Českej televízie dokumentaristika tvorila len nepatrný zlomok.

Relácia GEN zaujala aj knižných vydavateľov a tak v roku 1993 novo vzniknuté vydavateľstvo Hájek vydalo prvý diel, zachytávajúci desať osobností. Z finančných dôvodov v knihe vydavateľ nepokračoval.

Neskôr v roku 1995 vydavateľ Václav Fischer v štyroch dieloch vydal kompletnú zostavu 100 osobností cyklu GEN.

Tento projekt bol vlastne nekončiacou freskou, čo pochopila i Česká televízia a v rokoch 2001—2002 bol cyklus doplnený o ďalších 72 portrétov.

Fenič sa v cykloch financovaných Českou televíziou spolu vyhýbali podnikateľom, politikom a vôbec ľuďom, ktorí v tej dobe mali neobyčajný vplyv na život spoločnosti, ale ich prínos ešte nebol zhodnotený. To bol však článok svedectva tej doby, ktorý chýbal. Zdroj na financovanie sa našiel v agentúre Christian V.I.P, ktorá financovala všetky 33 diely.

Febio si po druhej sérii portrétov osobností vybudovalo vlastné technické zázemie. Fenič znovu obnovil myšlienku cyklu Jak se žije v česku. Princípom bol pohľad na nejaký jav, názor, miesto, činnosť, spôsob života, alebo sociálnu, vekovú alebo inú skupinu ľudí, a to vždy z troch zdrojov, na ktorých sa odráža náš život tu a teraz. Nápad umožňoval využiť skúsenosti zo všetkých doterajších relácii a čo do sledovanosti patril k najúspešnejším programom vysielacieho dňa od 5.1.1997 do 15.4.2001.

Hodinové dokumenty patrili v tvorbe Febia vždy k výnimočným tvorivým činom a tiež vždy k najsledovanejším českým dokumentom na televíznych obrazovkách.

Ide o hodinové dokumenty, krátke programy, klipy a spoty na zákazku. Ide o vysoký počet programov, ktoré sa k divákovi prostredníctvom televíznych staníc spravidla nedostanú. Svedčí o neustávajúcom záujme rôznych súkromných, nadačných a štátnych subjektoch o skúsenosti a kvalitu Febia.

Cyklus Okno k sousedům vznikol na podnet kancelárie prezidenta republiky v období práce na deklarácii česko-nemeckých vzťahov. Mal to byť pohľad tam, kde sa pretínal vtedajší život Čechov a Nemcov. Bol to mesačník na jeden rok, ktorý financovala Česká televízia.

Vo Febiu pracovalo dosť slovenských tvorcov z dôvodu, že v slovenskej kinematografii a televíznej tvorbe bola oproti českej neporovnateľne horšia situácia. Informovanosť o dianí na Slovensku sa veľmi znížila. Preto sa Fenič snažil uspieť s programom, ktorý by čiastočne a aspoň v mesačnej periodicite prinášal pohľad na tamojšiu realitu. Tak vzniklo Slovenské okno, program ktorý po dobu jedného roku mapoval pre českú verejnosť slovenské problémy.

Námety neobyčajných príbehov rôznych ľudí dali podnet vzniku nového cyklu Zpověď. Šlo o veľmi silné autentické príbehy. Aktéri často nedokázali, alebo niekedy ani nechceli povedať všetko, čo bolo pre pochopenie príbehu potrebné. Z toho dôvodu bol v 19 dieloch použitý komentár neherca s dôveryhodným hlasom (Lucie Bílá).

Tento cyklus doplnil už vzniknutú veľkú knižnicu obrazov doby. Od jej prvotných reflexií v OKU, cez elitu v cykloch GEN a GENUS, trojpohľady na rôznych ľudí a javy Jak se žije… až po obrazy nepriazne ľudských osudov.

Po šiestich rokoch od prvého námetu sa Česká televízia rozhodla prijať Feničov cestopisný cyklus Cestománie (pôvodne v roku 1993 ponúkaný ako „Atlas“). Cyklus, ktorý vo svojom vysielacom čase lámal rekordy sledovanosti i pred konkurenčnými televíziami a za vysielaciu dobu šiestich rokov sledovanosť neklesla pod 30%. Spracovával neprebádané miesta po celom svete väčšinou so štábom dvoch ľudí a tlmočníka. Po zrušení zmluvy Českou televíziou, bol Fenič nútený z dôvodu rozpracovanosti prejsť do televízie Nova, kde vznikla Nová cestománie, ktorá mala 85 pokračovaní.

O úspešnosti cyklu svedčí i jeho knižná verzia, kde byli do toho času vydané 4 diely.

Cyklus bol uvedený i v niekoľkých zahraničných televíziach.

Projektom, ktorý mal byť i časovo najdlhší (asi desať rokov) mal zaznamenať mesto Prahu a pohľad na ňu z rôznych uhlov a pohľadov. Nestor českého filmu Otakar Vávra natočil v roku 1934 dokument „Žijeme v Praze“ a tak sa ponúkala dokumentaristicky jedinečná možnosť ďalšieho pohľadu rôznych filmárskych osobností a umožniť vznik novej pestrej mozaiky rôznych výpovedí, motívov a obrazov miest, meniaceho sa mesta pre súčasníkov i pre budúce generácie. V priebehu štyroch rokov (2002—2005) vzniklo šesť dielov. Rozhodnutím magistrátu hlavného mesta Prahy však bolo pokračovanie projektu zastavené. V dejinách Febia ide o prvý prípad, kedy projekt nebol dokončený.

Na objednávku súkromného zadávateľa vznikli štyri série cyklu 12 odvážných pre televíziu Prima. Tento cyklus predstavoval menších podnikateľov, ako inšpirační zdroj pre menej odvážnych, ktorí sa ešte neodvážili vziať osud do svojich rúk.

Tento mini cyklus, ktorý odvysielala Česká televízia v roku 2006, bol financovaný Ministerstvom práce a sociálnych vecí a Febiu ani nepatril.

Podobný osud má i tento mini cyklus, ktorý bol odvysielaný Českou televíziou a to tiež v období kedy Febio získalo licenciu TV. Ale to je už iná kapitola.

Po viac ako dva a polročnej odmlke spôsobenej nezáujmom verejnoprávnej televízie, ktorá bola tradičným odberateľom pôvodnej tvorby Febia sa tvorba tohto najúspešnejšieho porevolučného dokumentárneho štúdia vrátila prostredníctvom televízie TV Barrandov na obrazovky. Projekt Fera Feniča obsiahol množstvo dokumentárnych snímkov o rôznych podobách lásky, vášne a citov tak, jak ich život prináša.

• FERO FENIČ, jar – leto 2015

• MELOUNEK, P. BIJÁK – Intimní osvětlení českého filmu, PRAGMA 1994, vydání první, 105 stran, ISBN 80-85213-70-2
  
  
• MELOUNEK, P. NECENZUROVANÁ zpráva o českém filmu, Nová kniha o skutečném vývoji české kinematografie, Artes Liberales 2010, vydání první, 272 stran, ISBN 978-80-904745-1-2
  
  
• MELOUNEK, P. ČEŠTÍ FILMAŘI, NĚŽNÍ BARBAŘI, Bohemia 1996, vydání první, 169 stran, ISBN 80-85803-22-4
  
  
• MELOUNEK, P. HOREČKY VŠEDNÍHO DNE, Československý filmový ústav, 1987, 150 stran, signatura 791c/696/MEL
  
  
• FENIČ, F. & kolektiv FENOMÉN FEBIO, Febiofest s.r.o. 2008, 503 stran, ISBN 978-80-254-1521-4
  
  

• DŽUSOVÝ ROMÁN, 1984 Státni fond České republiky pro podporu a rozvoj české kinematografie, ČR, 1984, 76 min., barevný, BONTONFILM a.s.
  
  
• ZVLÁŠTNÍ BYTOSTI, 1990, Státni fond České republiky pro podporu a rozvoj české kinematografie, ČR, 1990, 81 min., barevný, BONTONFILM a.s.
  
  
• FERO FENIČ TO NAJLEPŠIE Z KRÁTKYCH FILMOV, 2006, Slovenský filmový ústav, 161 min.